Dołącz do bazy danych książek
Dodaj książkę Dodaj autora

Co napisał(a) James Joyce?

80%

James Joyce

0%
*2.2. 1882 -
 
Ur. W: Dublin, Írsko
Profil autora jest w innym języku
James Joyce
Kup książki(90.83 zł)
Biografia (100%) Román (100%)

Życie - James Joyce:

James Joyce , v plnom znení James Augustine Aloysius Joyce , (narodený 2. februára 1882, Dublin , Írsko – zomrel 13. januára 1941, Zürich , Švajčiarsko), írsky spisovateľ známy svojím experimentálnym používaním jazyka a skúmaním nových literárnych metód v takom veľkom rozsahu.

beletristické diela ako Ulysses (1922) a Finnegans Wake (193
Pozoruhodné diela:
„Portrét umelca ako mladého muža“ „After the Race“ „Komorná hudba“ „Dubliners“ „Eveline“
„Exiles“ „Finnegans Wake“ „Pomes Penyeach“ „Stephen Hero“ „The Day of the Rabblement“ „The Mŕtvy“ „Sestry“ „Ulysses“

Pohyb / štýl: modernizmus

Skorý život Joyce, najstaršie z 10 detí v jeho rodine, ktoré prežili detstvo, bol vo veku šiestich rokov poslaný do Clongowes Wood College, jezuitskej internátnej školy, ktorá bola opísaná ako „Eton Írska“. Ale jeho otec nebol muž, ktorý by zostal bohatý na dlho; pil, zanedbával svoje záležitosti a požičiaval si peniaze zo svojej kancelárie a jeho rodina sa prepadala čoraz hlbšie do chudoby, deti si zvykli na podmienky čoraz väčšmi špinavosti. Joyce sa nevrátil do Clongowes v roku 1891; namiesto toho zostal ďalšie dva roky doma a snažil sa vzdelávať, pričom požiadal matku, aby skontrolovala jeho prácu. V apríli 1893 ho a jeho brata Stanislava bez poplatkov prijali na Belvedere College, jezuitské gymnázium .v Dubline. Joyce sa tam akademicky darilo a bol dvakrát zvolený za prezidenta Mariánskej spoločnosti, čo bola pozícia prakticky vedúceho. Odišiel však pod mrakom, keďže sa (správne) myslelo, že stratil rímskokatolícku vieru.

Vstúpil na University College v Dubline, kde vtedy pôsobili jezuitskí kňazi. Tam študoval jazyky a svoje sily si vyhradil na mimoškolské aktivity, veľa čítal – najmä v knihách, ktoré jezuiti neodporúčali – a aktívne sa zúčastňoval na činnosti Literárnej a historickej spoločnosti na vysokej škole. Veľmi obdivoval Henrika Ibsena , naučil sa po dánsko-nórsky čítať originál a v roku 1900 tesne po jeho 18. narodeninách uverejnil článok „Ibsenova nová dráma“ – recenziu hry When We Dead Awaken – v London Fortnightly Review . Tento skorý úspech potvrdil Joyce v jeho predsavzatí stať sa spisovateľom a presvedčil jeho rodinu, priateľov a učiteľov, že toto rozhodnutie bolo oprávnené. V októbri 1901 publikoval esej,“The Day of the Rabblement,“ útočí na Írske literárne divadlo (neskôr Abbey Theatre , v Dubline) za to, že vyhovelo obľúbenému vkusu.


Joyce viedol v tom čase pustý život, ale pracoval dostatočne tvrdo, aby zložil záverečné skúšky, maturoval s „vyznamenaním druhej triedy v latinčine“ a 31. októbra 1902 získal titul BA. Nikdy nepoľavil vo svojom úsilí zvládnuť umenie písať. Písal verše a experimentoval s krátkymi prózami, ktoré nazval „epifánie“, slovo, ktoré Joyce používal na opis svojich momentov, keď bola odhalená skutočná pravda o nejakej osobe alebo predmete. Aby sa uživil pri písaní, rozhodol sa stať lekárom, ale po niekoľkých prednáškach v Dubline si požičal, čo mohol, a odišiel do Paríža , kde opustil myšlienku štúdia medicíny, napísal recenzie na knihy a študoval v knižnici Sainte-Geneviève.

V apríli 1903 sa vrátil domov, pretože jeho matka umierala, vyskúšal si rôzne povolania vrátane učiteľstva a býval na rôznych adresách, vrátane veže Martello v Sandycove, z ktorej sa neskôr stalo múzeum. Začal písať dlhý naturalistický román ,Stephen Hero na základe udalostí z jeho vlastného života, keď v roku 1904 George Russell ponúkol každému 1 libru za niekoľko jednoduchých poviedok s írskym pozadím, ktoré sa objavili vo farmárskom časopise The Irish Homestead . V reakcii na to Joyce začala písať príbehy publikované akoDublinčania (1914). Tri príbehy –“Sestry,"Eveline“ a „After the Race“ — vystupoval pod pseudonymom Stephen Dedalus pred tým, ako redaktor rozhodol, že dielo Joyce nie je vhodné pre jeho čitateľov. Medzitým sa Joyce stretlaNora Barnacle v júni 1904; pravdepodobne mali svoje prvé rande a prvé sexuálne stretnutie 16. júna, v deň, ktorý si vybral ako „Bloomsday“ (deň jeho románu Ulysses ). Nakoniec ju presvedčil, aby s ním odišla z Írska , hoci on z princípu odmietol absolvovať obrad sobáša. Spoločne opustili Dublin v októbri 1904.

Ranné cesty a práce

Joyce získal miesto v Berlitzovej škole v Pole v Rakúsko-Uhorsku (teraz Pula, Chorvátsko), kde vo svojom voľnom čase pracoval na románoch a poviedkach. V roku 1905 sa presťahovali do Terstu , kde sa k nim pripojil Jamesov brat Stanislaus a kde sa im narodili deti Giorgio a Lucia. V rokoch 1906–07 osem mesiacov pracoval v banke v Ríme a nepáčilo sa mu takmer všetko, čo videl. Írsko sa naopak zdalo príjemné; napísal Stanislausovi, že vo svojich príbehoch nepripisoval uznanie írskej cnosti pohostinnosti a začal plánovať nový príbeh,"Mŕtvy." Prvé príbehy mali podľa neho ukázať skľučujúcu zotrvačnosť a spoločenskú konformitu, ktorými Dublin trpel, no sú napísané so živosťou, ktorá pramení z jeho úspechu pri zvýraznení každého slova a každého detailu. Štúdium európskej literatúry ho zaujalo ako u symbolistov , tak aj u realistov druhej polovice 19. storočia; jeho práca začala ukazovať syntézu týchto dvoch súperiacich hnutí. Rozhodol sa, že Stephen Hero nemá umeleckú kontrolu a formu a prepísal to ako „dielo v piatich kapitolách“ pod názvom...Portrét umelca ako mladého muža — ktorého cieľom je upriamiť pozornosť na ústrednú postavu.

V roku 1909 dvakrát navštívil Írsko, aby sa pokúsil vydať Dubliners a založil reťazec írskych kín. Ani jedna snaha neuspela a bol zarmútený, keď mu bývalý priateľ povedal, že v lete 1904 zdieľal Norinu náklonnosť. Ďalší starý priateľ dokázal, že to bola lož. Joyce však vždy cítil, že bol zradený, a téma zrady prechádza mnohými jeho neskoršími spismi.


Keď Taliansko v roku 1915 vyhlásilo vojnu, Stanislaus bol internovaný, ale Jamesovi a jeho rodine bolo dovolené ísť do Zürichu. Najprv, keď dával súkromné ​​hodiny angličtiny a pracoval na prvých kapitolách Ulysses — o ktorých si najskôr myslel, že sú ďalšou poviedkou o „Mr. Hunter“ — jeho finančné ťažkosti boli veľké. Pomohol mu veľký grant od Edith Rockefeller McCormick a napokon séria grantov od Harriet Shaw Weaver , redaktorka časopisu Egoist , čo do roku 1930 predstavovalo viac ako 23 000 libier. Jej štedrosť vyplývala sčasti z obdivu k jeho práci a sčasti zo súcitu s jeho ťažkosťami, pretože okrem chudoby musel zápasiť s očnými chorobami, ktoré ho nikdy neopúšťali. Od februára 1917 do roku 1930 podstúpil sériu 25 operácií iritídy, glaukómu a šedého zákalu, niekedy bol na krátke intervaly úplne slepý. Napriek tomu si zachoval náladu a pokračoval v práci, pričom niektoré z jeho najradostnejších pasáží sa skladali, keď bolo jeho zdravie najhoršie.

Weaver, ktorá nenašla anglického tlačiara ochotného pripraviť knihu Portrét umelca ako mladého muža na vydanie knihy, ju vydala sama, pričom listy dala vytlačiť v Spojených štátoch amerických , kde bola 29. decembra 1916 aj publikovaná. BW Huebsch, pred vydaním English Egoist Press. Povzbudený uznaním, ktoré sa tomu dostalo, začal American Little Review v marci 1918 publikovať epizódy z Ulysses , ktoré pokračovali až do zákazu diela v decembri 1920. Autobiografický román Portrét umelca sleduje intelektuálny a emocionálny vývoj mladý muž menom Stephen Dedalusa končí sa rozhodnutím odísť z Dublinu do Paríža, aby sa celý život venoval umeniu. Predpokladá sa, že posledné slová Stephena pred jeho odchodom vyjadrujú autorove pocity pri rovnakej príležitosti v jeho vlastnom živote:

Vitaj, ó život! Idem sa po miliónty raz stretnúť s realitou skúseností a ukuť v kováčskej dielni mojej duše nestvorené svedomie mojej rasy.

Ulysses z Jamesa Joycea
Po prvej svetovej vojne sa Joyce vrátil na niekoľko mesiacov do Terstu a potom – na pozvanie Ezru Pounda – v júli 1920 odišiel do Paríža . Jeho román Ulysses tam 2. februára 1922 vydala Sylvia Beachová , majiteľka kníhkupectva Shakespeare and Company . Ulysses je konštruovaný ako moderná paralela k Homerova odysea . _ Celá akcia románu sa odohráva v Dubline v jeden deň (16. júna 1904). Tri ústredné postavy – Stephen Dedalus (hrdina Joyceovho skoršieho Portrétu umelca ), Leopold Bloom a jeho manželka Molly Bloom – majú byť modernými náprotivkami Telemacha ,Ulysses a Penelope . Použitím vnútorného monológu Joyce odhaľuje najvnútornejšie myšlienky a pocity týchto postáv, ako žijú hodinu po hodine a prechádzajú z verejných kúpeľov na pohreb, knižnicu, pôrodnicu a bordel.


Hlavná sila Ulyssesa spočíva v jeho hĺbke vykreslenia postáv a šírke humoru. Napriek tomu je kniha najznámejšia pre použitie variantuinteriérový monológ známy akotechnika prúdu vedomia . Joyce tvrdil, že túto techniku ​​prevzal od väčšinou zabudnutého francúzskeho spisovateľa,Édouard Dujardin , ktorý použil vnútorné monológy vo svojom románe Les Lauriers sont coupés (1888;We'll to the Woods No More ), ale mnohí kritici poukázali na to, že je prinajmenšom taký starý ako román, hoci ho nikto pred Joyce nepoužíval tak nepretržite. Hlavnou inováciou Joyce bolo posunúť vnútorný monológ o krok ďalej tým, že po prvý raz v literatúre stvárnila nespočetné množstvo dojmov, polovičných myšlienok, asociácií, výpadkov a váhania, náhodných obáv a náhlych impulzov, ktoré tvoria súčasť vedomia jednotlivca. uvedomenie spolu s trendom jeho racionálnych myšlienok. Táto technika prúdenia vedomia sa ukázala ako veľmi vplyvná v mnohých beletriách 20. storočia.


Technické a štylistické prostriedky v Odysseovi sú bohaté, najmä vo veľmi vychvaľovanej kapitole „Volovia slnka“ (14. epizóda), v ktorej jazyk prechádza všetkými fázami vývoja anglickej prózy od anglosaskej až po súčasnosť. symbolizovať rast plodu v maternici. Účinkom týchto zariadení je často pridanie intenzity a hĺbky, ako napríklad v kapitole „Aeolus“ (7. epizóda) odohrávajúcej sa v redakcii novín, pričom témou je rétorika . Joyce do nej vložil stovky rétorickýchfigúry a mnohé odkazy na vetry – niečo „nafúkne“ namiesto toho, aby sa stalo, ľudia „zdvihnú vietor“, keď dostanú peniaze – a čitateľ si uvedomí nezvyčajnú živosť v samotnej štruktúre prózy. Slávna posledná kapitola románu, v ktorej sledujeme prúd vedomia Molly Bloomovej, keď leží v posteli, získava veľkú časť účinku z toho, že je napísaná v ôsmich obrovských odsekoch bez interpunkcie.

Ulysses , ktorý bol už dobre známy kvôli problémom s cenzúrou, sa po vydaní stal okamžite známym. Joyce sa na jej kritické prijatie pripravila prednáškou Valeryho Larbauda , ktorý poukázal na homérske korešpondencie v nej a na to, že „každá epizóda sa zaoberá určitým umením alebo vedou, obsahuje určitý symbol, predstavuje špeciálny orgán ľudského tela . , má svoju konkrétnu farbu...správnu techniku ​​a odohráva sa v určitom čase.“ Joyce túto schému nikdy nezverejnil; dokonca vymazal názvy kapitol v knihe ako vytlačené. Je možné, že táto schéma bola užitočnejšia pre Joycea, keď písal, ako pre čitateľa.

Finnegans Wake
V Paríži Joyce pracoval na Finnegans Wake , ktorého názov bol utajený a román bol známy jednoducho ako „Work in Progress“, kým nebol celý publikovaný v máji 1939. Okrem chronických očných ťažkostí Joyce trpel veľkým dlhotrvajúce obavy o duševné zdravie jeho dcéry Lucie. To, čo sa zdalo jej miernej výstrednosti, prerástlo do neprehliadnuteľnej a niekedy násilnej duševnej poruchy , ktorú sa Joyce snažila vyliečiť všetkými možnými prostriedkami, no napokon bolo nevyhnutné umiestniť ju do psychiatrickej liečebne neďaleko Paríža. V roku 1931 on a Nora navštívili Londýn, kde sa zosobášili, pričom jeho škrupule v tomto bode ustúpili sťažnostiam jeho dcéry.


Medzitým napísal a prepísal časti Finnegans Wake ; často bola pasáž revidovaná viac ako tucetkrát, kým bol spokojný. V podstate je kniha v istom zmysle príbehom mýtnika v Chapelizode neďaleko Dublinu , jeho manželky a ich troch detí, ale Mr.Humphrey Chimpden Earwicker (často označovaný variáciami svojich iniciál, HCE, z ktorých jedna forma je „Here Comes Everybody“), Anna Livia Plurabelle , Kevin, Jerry a Isabel sú každá rodina ľudstva, archetypálna rodina, o ktorej je celé ľudstvo. snívanie. Taliansky Giambattista Vico z 18. storočia poskytuje základnú teóriu, že história je cyklická; aby sme to demonštrovali, kniha začína koncom vety, ktorá zostala nedokončená na poslednej strane. Sú to tisíce snov v jednom. Jazyky sa spájajú: Anna Livia má „vlossyhair“ – włosy je poľština pre „vlasy“; fúka „zlý vietor“, zlýbyť turecký pre „vietor“. Postavy z literatúry a histórie sa objavujú, spájajú sa a miznú, ako snívajú „nerozumné mysle antikolaborantov“. Na inej úrovni sú protagonistami mesto Dublin a rieka Liffey – ktorá očarujúco preteká stránkami, „opierajúc sa o šmýkajúcu sa šmýkačku svojej, giddygaddy, babky, klebetnej Anny Livie“ – reprezentujúce históriu Írska a rozšírením celej ľudskej histórie. A v celej knihe je prítomný aj samotný Joyce, žartuje, zosmiešňuje svojich kritikov, obhajuje svoje teórie, spomína na svojho otca, baví sa.


Po páde Francúzska v druhej svetovej vojne (1940) Joyce vzal svoju rodinu späť do Zürichu , kde zomrel, stále sklamaný z prijatia jeho poslednej knihy.

Dedičstvo Jamesa Joycea

Jemné, no úprimné zobrazenie ľudskej povahy Jamesa Joycea , spojené s jeho majstrovstvom v jazyku a brilantným vývojom nových literárnych foriem, z neho urobili jednu z hlavných postáv literárnej moderny a medzi najvýraznejších vplyvov na románopiscov 20. storočia. Ulysses bol prijatý ako majstrovské dielo, dve jeho postavy, Leopold Bloom a jeho manželka Molly, sú vykreslení s plnosťou a vrúcnosťou ľudskosti, ktorá je v beletrii pravdepodobne neprekonateľná. Joyceov Portrét umelca ako mladého muža je pozoruhodný aj intimitou čitateľského kontaktu s ústrednou postavou a obsahuje niekoľko prekvapivo živých pasáží. 15 poviedok zozbieraných v Dublinčanoch zameraná hlavne na špinavosť dublinského života, ale„Mŕtvy“ je jedna z najlepších svetových poviedok. Kritický názor zostáva rozdelený na Joyceovo posledné dielo, Finnegans Wake , univerzálny sen o írskej rodine, ktorý je skomponovaný vo viacjazyčnom štýle na mnohých úrovniach a zameraný na mnohorakosť významov, no napriek tomu, že je kniha na prvé prečítanie zdanlivo nezrozumiteľná, je plná poézia a vtip, obsahujúci pasáže veľkej krásy. Ďalšie Joyceove diela — nejaké verše (Komorná hudba , 1907;Pomes Penyeach , 1927; Zhromaždené básne , 1936) a divadelná hra,Exiles (1918) – aj keď kompetentne napísaný, len málo pridal k jeho medzinárodnému postaveniu.

Odkaz: https://www.britannica.com/biography/Sylvia-Beach
Pokaż więcej  
Kup książki(90.83 zł)

Statystyka

0x   obserwowany(-a)

Co napisał(a) James Joyce? (4)

Komentarze (0)

Nie ma jeszcze żadnych komentarzy dla tego autora

Zaloguj sie

lub
Przez Facebook
Przez Google
Zgubiłeś hasło?